Na záver si dovolím pripodobniť túto situáciu akejkoľvek inej živelnej katastrofe. Ak by nastala, deti a ženy by boli prvé, ktoré by sme zachraňovali. Ako je možné, že v čase pandémie sú tými poslednými, na ktorých berieme ohľad? Ak by sa udiala iná katastrofa, profesionálny tím pre krízovú komunikáciu by bol medzi prvými povolanými. Ako je možné, že pri pandémii sme svedkami chaosu, veľmi neprofesionálnej komunikácie a hlas profesionálov sa len veľmi ťažko presadzuje? Ak by sa to udialo, tím pre krízovú intervenciu by bol na mieste skôr, než by si účastníci stihli uvedomiť, že ich potrebujú a že so zvládnutím situácie potrebujú pomôcť. Ako je možné, že v našej situácii aj po roku trvania je potrebné obhajovať, že nepochybne má potenciál napáchať škody a ak to ostane neošetrené, škody sa budú len kumulovať, takže už včera sme mali hľadať spôsob ako ich zmierniť?