9.9.2026 sa v IPčku konala medzinárodná konferencia o suicidalite. Diskutovalo sa o tom, ako funguje systém pomoci mladému človeku v suicidálnej kríze, kde sú jeho slabé miesta a čo potrebujeme zmeniť. V rámci tohto podujatia diskutovali aj Andrea Madarasová Gecková, Desanka Kanderová a Iveta Kamendy, ktorá sa odvážne podelila o skúsenosť mamy, ktorá zažila niečo, čo nechce zažiť žiadny rodič…

Hlavná riešiteľka štúdie HBSC na Slovensku, prof. Andrea Madarasová Gecková, informovala, že HBSC štúdia každé štyri roky zbiera údaje od skoro 10 000 školákov a školáčok vo veku 11 až 15 rokov. Aktuálne údaje, teda 4 roky po pandémii máme zozbierané a pripravujeme ich na analyzovanie. Posledné údaje potvrdili výrazné zhoršenie duševného zdravia najmä starších dievčat v zmysle vyššieho výskytu nižšej miery subjektívnej pohody, prežívania úzkosti, osamelosti oproti predchádzajúcim obdobiam. Dievčatám sa v našej spoločnosti necítia dobre a my potrebujeme vedieť čo s tým môžeme urobiť.

Máme už ale i prvé zistenia zo štúdie HEXI o skúsenosti dospievajúcich a rodičov so systémom starostlivosti. Bariéry prístupu k starostlivosti prežívajú dospievajúci na rôznych úrovniach. Tým prvým balíkom je už to aké symptómy, akým spôsobom prežívajú a čomu ich pripisujú. Ako prvé príznaky problému dospievajúci často opisujú somatické ťažkosti ako nevoľnosť, zvracanie, únava, ťažkosti so spánkom. Potom nadmerné uvažovanie o sebe, problémoch, spochybňovanie sa. Ďalej sú to neprimerané emocionálne reakcie ak plačlivosť, zmeny nálad až po pocity odcudzenia, teda pocitu, že sú len figúrkou v celom tom dianí. A poslednou skupinou prejavov je nespôsobilosť vykonávať aktivity, doslova nevládzu žiť.

Tieto symptómy môžu normalizovať, byť presvedčení, že to tak majú predsa všetci. V tomto vývinovom období nemusia mať s čím porovnávať, nemusia mať reálnu predstavu o tom čo je bežné a čo nie.
Prejavy tiež maskujú, oni sami sa čudujú ako veselo pôsobia na fotografiách, videozáznamoch z obdobia, keď sa cítili veľmi zle. Oni sami priznávajú, že keď už nevládali žiť, zastierali to výhovorkami.
Považujú symptómy za neadekvátne, lebo nielen my dospelí im vieme povedať, že majú všetko čo potrebujú, tak predsa nemôžu mať dôvod na také prežívanie. Niektorí z nich to tiež považujú za zlyhanie, za neodôvodnené.
No a na záver je to obdobie osamostatňovania, ja sám – chcú to zvládnuť sami, nechcú nikoho obťažovať, často si nemyslia, že to je „dosť“na to, aby si pýtali pomoc.
Častokrát až suicidálne prežívanie alebo pokus je moment, ktorý iniciuje žiadosť o pomoc.
Potom ale narážajú na navigáciu v systéme, ktorá je obrovskou bariérou. Potrebujú nájsť osobu, dostať termín a mať dosť financií na hradenie starostlivosti. Ľahší prístup majú tí, ktorí poznajú niekoho priamo zo systému, alebo niekoho, kto už si túto cestu prešiel a priamo ich nakontaktuje. Na termíny ale často čakajú aj pol roka. A dostupnosť závisí od možnosti plnej úhrady.
Keď už sa aj dostanú do starostlivosti, chýba im validácia ich skúsenosti a schopnosti sa zapojiť do starostlivosti. Zraňuje ich ak im dospelí neveria, že môžu prežívať to, čo prežívajú. A ešte viac ich zraňuje, keď sa o ich stave, o ich starostlivosti rozhoduje a informuje bez nich.